V ženskom rode

Ruslana Danilkina: Najťažšie nie je prísť o nohu, ale žiť ďalej

Ruslana Danilkina mala osemnásť rokov, keď po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 dobrovoľne vstúpila do armády. V devätnástich utrpela zranenie, pre ktoré prišla o nohu.„Po celý čas som bola pri vedomí – až kým ma nepoložili na operačný stôl. Nekričala som, nepýtala som sa, prečo sa to stalo práve mne,“ hovorí v rozhovore s Katarínou Strýčkovou. „Môj inštinkt prežitia fungoval po celý čas rýchlejšie, než moja myseľ stíhala spracovať strach.“ Obavy zo smrti však prichádzali v iných momentoch. „Je to ako otvoriť zásuvku nočného stolíka – a zakaždým tam nájsť strach, ktorý tam stále leží.“Ruslana je dnes vojnová veteránka a pracuje ako konzultantka v rehabilitačnom centre Superhumans vo Ľvive.V tejto epizóde zaznie rozhovor v plnom znení – načítaný autorkou podcastu v podobe, v akej vznikol.

Ľubica Škvarnová: Musela som prijať, že môj život nebude taký, aký som si predstavovala

Aké je vyrastať s vedomím, že vaše telo nefunguje tak ako u ostatných detí – a zároveň s nádejou, že sa to raz zmení?V rozhovore s Ľubicou Škvarnovou, ktorá žije s detskou mozgovou obrnou a pohybuje sa na vozíku, sa Katarína Strýčková vracia k jej detstvu, ktoré výrazne ovplyvnilo aj rozhodnutie rodičov poslať ju na internátnu školu pre deti so zdravotným znevýhodnením. Šesť rokov strávila mimo rodiny, v prostredí, ktoré bolo v tom čase považované za bežné riešenie, no pre ňu znamenalo odlúčenie, s ktorým sa vyrovnáva dodnes.Ľubica spomína aj na príchod domov, ktorý jej nepriniesol návrat k bežnému životu, ale pocit izolácie a samoty. Hovorí o dospievaní, túžbe po vzťahu a rodine a o postupnom prehodnocovaní predstáv o vlastnej budúcnosti.

Monika Fričová: Systém nepočíta s tým, že rodičia detí so zdravotným znevýhodnením niekedy nevládzu

Rodiny detí so zdravotným znevýhodnením dlhodobo fungujú v systéme, ktorý na ich realitu nie je pripravený. Z dát, ktoré zozbierala Platforma rodín vyplýva, že drvivá väčšina rodičov nemá dostatok oddychu a výrazná časť hovorí o zhoršenom fyzickom aj duševnom zdraví. V prevažnej miere sa o deti starajú matky – často popri zabezpečovaní chodu domácnosti alebo po rozpade rodiny samy.V rozhovore s Monikou Fričovou sa tieto čísla prepájajú s konkrétnou skúsenosťou. S tým, čo znamená dlhodobá starostlivosť v praxi, kde dnes systém zlyháva a čo by sa muselo zmeniť, aby rodiny nemuseli fungovať na hrane vlastných síl. Katarína Strýčková sa s Monikou Fričovou rozpráva aj o tom, prečo sa o tejto téme stále hovorí skôr cez jednotlivé príbehy než ako o systémovom probléme.

Barbora Mistríková: Talent rómskym deťom nechýba, chýbajú im vhodné podmienky

Iba talent nestačí. Rozhodujúce je prajné prostredie, podpora a človek, ktorý dieťaťu povie: „Ty na to máš.“Barbora Mistríková zo združenia Divé maky hovorí o tom, prečo sa veľká časť talentu rómskych detí na Slovensku nerozvinie – nie preto, že by chýbal, ale preto, že nemajú podmienky, stabilitu ani príležitosti uspieť. Rozprávame sa o tom, ako sa talent dá rozpoznať aj tam, kde nie je na prvý pohľad viditeľný, prečo je kľúčový vzťah s mentorom a čo všetko rozhoduje o tom, či dieťa svoj potenciál napokon využije.Hovoríme aj o tom, prečo školský systém na Slovensku stále nedokáže zohľadniť rozdielne štartovacie čiary detí – a prečo na tom v konečnom dôsledku stráca celá naša spoločnosť.

Kristína Maková: Komunity sa menia, keď ľudia prestanú veriť, že nič nezmôžu

Kristína Maková pracuje v Centre komunitného organizovania v Banskej Bystrici a venuje sa práci s ľuďmi v komunitách - najmä s mladými rómskymi dievčatami. V rozhovore hovorí o tom, čo v praxi znamená komunitné organizovanie a prečo nejde len o pomoc, ale o spôsob, ako ľudia získavajú dôveru vo vlastné schopnosti meniť svoje okolie a rozvíjať sa.Rozprávame sa nielen o opakovanej generačnej chudobe, o bariérach, ktoré spoločnosť často nevidí, ale aj o tom, prečo je dôležité vychovávať silných a odvážnych lídrov a líderky priamo v komunitách. Kristína otvorene hovorí aj o rómskom feminizme a o tom, prečo je pre mladé rómske ženy dôležité, aby dokázali hovoriť za seba a niesť zodpovednosť za svoj život aj za svoje okolie. „Ľudia sú ako lentilky,“ hovorí v rozhovore. „Na povrchu môžu byť rôznofarební, ale vo vnútri sú všetci rovnakí.“

Mária Látalová: Starostlivosť má svoju cenu. Otázkou je, kto ju nakoniec zaplatí

Mária Látalová pracovala ako dobrovoľníčka v hospici a dlhodobo sa pohybuje medzi profesionálmi v pomáhajúcich profesiách na konci ľudského života. Aj vďaka mame lekárke sa naučila nebáť nemocničného prostredia či rozhovorov o smrti.Rozprávame sa o jej pracovných skúsenostiach z hospicu a nemocníc, o rodinách, pacientoch a predovšetkým o systéme, ktorý stojí na málo viditeľnej, trpezlivej práci jednotlivcov – veľmi často žien. Hovoríme o tom, čo s človekom robí dlhodobý kontakt s utrpením a prečo sa ľudia v pomáhajúcich profesiách učia o vlastnú psychickú kondíciu starať niekedy až príliš neskoro. V rozhovore zaznieva úprimná úcta a vďačnosť voči tým, ktorí sa rozhodli starať o druhých, a bez ktorých obetavosti by bol náš svet menej ľudský.

Kamila Krkošová: Umelá inteligencia netvorí umenie. Za umením je vždy človek

Reštaurátorka, ilustrátorka a storyboardistka Kamila Krkošová strávila roky obnovovaním historických malieb a kreslením storboardov pre film a reklamu. Dnes sleduje, ako túto časť kreatívnej práce čoraz rýchlejšie nahrádzajú výstupy umelej inteligencie.Rozprávame sa o tom, ako AI v kreatíve funguje a kde vedie hranica medzi generovaním zdanlivo dokonalých obrázkov a skutočnou umeleckou tvorbou. Premýšľame aj o tom, ako sa dá umením pestovať vnímavosť a vkus, prečo od neho očakávame ľudskú skúsenosť a prečo je dôležité, aby najmä deti vedeli umenie nielen konzumovať, ale aj tvoriť. 

Radana Deščíková: Spoločenské dobro nemôže stáť len na osobnom nasadení jednotlivcov

Skúsená manažérka Radana Deščíková sa dlhodobo venuje prepájaniu súkromného a neziskového sektora. Pomáha firmám nastavovať ich stratégie spoločenskej zodpovednosti tak, aby podporovali občianske iniciatívy, komunity a ľudí tam, kde je to skutočne potrebné. V rozhovore opisuje nielen to, ako vznikajú zmysluplné projekty a prečo je spoločenská zodpovednosť firiem dôležitá pre odolnosť celej spoločnosti. Diskutujeme aj o tom, čo to vlastne spoločenské dobro je a ako súvisí s vlastenectvom, prečo sa nedá postaviť len na charite, osobnej empatii a dobrovoľnej práci niekoľkých ľudí, a tiež o tom, ako sa dá každý deň urobiť niečo dobré pre iných, aby sa atmosféra v krajine mohla začať meniť k lepšiemu.

Katarína Strýčková: Od počúvania k porozumeniu

V prvej epizóde roku 2026 sa autorka podcastu V ženskom rode Katarína Strýčková zamýšľa nad tým, čo dnes ľuďom prinášajú silné ženské príbehy. Pripomína nároky, ktoré si vyžaduje aktívne počúvanie, aj dôvody, prečo samotné počúvanie niekedy prestáva stačiť. O ženskej skúsenosti hovorí nie ako o téme, ale ako o zdroji porozumenia spoločnosti, v ktorej žijeme. Vracia sa k situáciám a skúsenostiam svojich hostiek, ktoré sa v rozhovoroch V ženskom rode objavovali ešte skôr, než sa stali verejnými témami. Tento diel otvára novú etapu podcastu – posun od zbierania príbehov k uvažovaniu a interpretácii.

Marcela Fuknová: Mať silný novinársky príbeh niekedy na zverejnenie nestačí

V poslednom diele roka a v jubilejnej 260. epizóde sa rozprávam s novinárkou a autorkou úspešného podcastu o zdraví Marcelou Fuknovou. Hovoríme o tom, prečo ľudí zaujímajú príbehy, aké je ich miesto v médiách a kde sú hranice novinárskej zvedavosti. Hovoríme o počúvaní ako profesionálnej aj ľudskej zručnosti, o práci s príbehmi pacientov aj lekárov, o situáciách, kedy príbeh pomáha, a kedy ho radšej treba nechať nezverejnený. Dotýkame sa aj jej osobnej skúsenosti so stratou a toho, ako takéto zážitky menia citlivosť novinárky/ra.Posledná epizóda roku 2025 je zamyslením nad tým, čo si z jedného roka odnášame do ďalšieho a pripomienkou, že aj obyčajné rozhovory môžu byť výnimočné – ak v nich necháme priestor pre človeka.