V ženskom rode

Katarína Iršová: Bola som psychiatrickou pacientkou. Dnes mi moja skúsenosť umožňuje pomáhať iným

Katarína Iršová je žena so skúsenosťou schizoafektívnej poruchy. V súčasnosti pracuje v pomáhajúcej profesii "peer konzultantky" v Lige za duševné zdravie. Kedysi bola pre ňu jej diagnóza veľkým bremenom a dôvodom na niekoľko hospitalizácií, dokonca ju liečili elektrošokmi. V podcaste rozpráva o tom, ako dnes vďaka nej pomáha iným. "S človekom, ktorému pomáham, sa v prvom rade snažím nadviazať rovnocenný, neposudzujúci a neradiaci vzťah," vysvetľuje, "taký, aký existuje medzi dvomi rovnocennými partnermi." Kľúčová je podľa nej vzájomná dôvera a rešpekt. Človeka s výzvami v oblasti duševného zdravia sa peer konzultanti snažia splnomocňovať k tomu, aby sám spolupracoval a snažil sa na sebe pracovať.
Koncept "peer konzultantov" vznikol v zahraničí ako inovatívny prístup podpory v oblasti duševného zdravia na základe zdieľanej skúsenosti. Ide o ľudí, ktorí si prešli duševným ochorením, sú stabilizovaní a dnes pomáhajú svojím príbehom zotavenia. Aj keď na Slovensku momentálne existuje len pilotný projekt, už dnes je zrejmé, že táto iniciatíva účinne podporuje pacientov aj pacientky. Možnosť mať niekoho, na koho sa môžu spoľahnúť a kto dokáže porozumieť ich skúsenostiam, má pre nich zásadný význam. Okrem toho však tento prístup posilňuje aj tých, ktorí svoju skúsenosť zdieľajú a môžu tak zažívať pocit, že na ich pomoci a práci záleží.

Saskia Repčíková: Rodičia sú kľúčom k tomu, aby deti verili, že svet je dobré a bezpečné miesto

"Demokratický spôsob rodičovstva, pri ktorom dieťaťu necháme slobodnú vôľu, necháme ho zažiť aj istý pocit frustrácie a stresu, necháme ho objavovať a zodpovedať sa za svoje činy, ale zároveň sme mu k dispozícii a situácie riešime s chladnou hlavou a v kľude, je najlepším predpokladom, ako z neho vychovať pokojného, láskyplného, komunikatívneho a zodpovedného mladého človeka," hovorí v poslednom rozhovore roka 2023 Saskia Repčíková. Podľa nej má rodičovská metóda na deti veľmi veľký vplyv, najmä na začiatku ich života, kedy sa vytvára vzťahová väzba medzi dieťaťom a rodičom a dieťa sa učí, že svet je dobrým a bezpečným miestom. Saskia Repčíková má súkromnú škôlku, v ktorej sa už jedenásť rokov venuje najmenším deťom. Okrem iného im pomáha s rozvojom špecifických školských schopností, hlavne schopnosti čítať s porozumením. Spoločne sa zhovárame o tom, ako sa mení naše rodičovstvo, aký vplyv na najmenšie deti majú moderné technológie, o tom, aké dôležité sú pre ne socializácia a rozvoj kamarátstiev a aj o tom, aký bol vplyv dlhého lockdownu počas pandémie na deti, ktoré v tomto školskom roku nastúpili do škôlky.

Alena Vachnová: Je mi ľúto potenciálu každého človeka bez domova, ktorý sa nemohol rozvinúť

"Predstavme si, kde by mohla byť naša spoločnosť, ak by vedela naplniť potenciál každého človeka, ktorý sa narodí. Aj toho, ktorý je dnes na ulici," hovorí riaditeľka nadácie DEDO Alena Vachnová, ktorá sa už 20 rokov profesionálne venuje rozvojovým témam. Za bezdomovectvom podľa nej nie je neschopnosť alebo životný štýl týchto ľudí, ale prioritne systémové problémy - nedostupné bývanie alebo nedostupná zdravotná starostlivosť. Mnohí ľudia, ktorí sa do bezdomovectva dostávajú, sú deti a mladí ľudia, ktorí vyrastali v náhradnej starostlivosti alebo v inštitúciách typu detských domovov. "Sú sú to častokrát ľudia, ktorí nemajú širokú podporu rodiny, nejakej komunity či spoločenstva, ktoré by ich dokázali podržať v ťažkých časoch," vysvetľuje, "v detstve nezažili potrebný pocit bezpečia." Myslí si tiež, že ak chceme bezdomovectvo systematicky ukončovať, je veľmi dôležité poznať optiku ľudí, ktorí ho zažili.

Martina Kolesárová: Prajme si a buďme na seba dobrí

"Prajme si a buďme na seba dobrí. Viďme v úmysloch toho druhého to najlepšie," hovorí v podcaste Martina Kolesárová, výkonná riaditeľka nadácie Pontis. Martina patrí k výrazným osobnostiam neziskového sektora na Slovensku, ktorý sa stal pre súčasnú slovenskú vládu terčom kritiky a obviňovania. V spoločnom rozhovore vysvetľujeme, čo vlastne tretí sektor je, prečo je dôležitý, ako z neho protiftujeme my všetci a čo môžeme urobiť pre jeho ochranu a fungovanie aj naďalej. Hovoríme aj o sociálnych inováciách, o zodpovednom podnikaní a o dôvere, ktorú ľudia pociťujú predovšetkým k biznis sektoru.

Barbora Holubová: Ženy sú veľmi dobré v napĺňaní potrieb iných ľudí, na seba zväčša stále zabúdajú

V dnešnom diele venujeme pozornosť nerovnému odmeňovaniu mužov a žien. „Väčšina žien pracuje v sektoroch, ktoré sú veľmi nízko ohodnotené, či ide o sektor opatrovateľských a sociálnych služieb, alebo oblasť zdravotníctva. Je otázne, či si ich vyberajú dobrovoľne, alebo preto, lebo tak riešia súbeh rodiny a zamestnania,“ hovorí Barbora Holubová, výskumníčka v Stredoeurópskom inštitúte pre výskum práce (CELSI). Podľa nej môže byť dôvodom aj to, že ženy sú do starostlivosti o iných socializované odmalička. Okrem toho sú tiež vedené k tomu, aby boli milé a nekonfliktné. V rozhovore reflektujeme aj na fakt, že v najnovšom indexe rodovej rovnosti Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť (EIGE) Slovensko opäť patrí medzi päticu najhorších v EÚ. Zárobky žien tvoria stále menej ako 70 percent zárobkov mužov. Znamená to, že pri zohľadnení už odpracovaných dní v roku 2023 od 1.novembra až do konca roka všetky ženy na Slovensku pracujú zadarmo.

Ružena Bajcsy: Úprimne verím, že zajtra bude lepšie ako dnes

Profesorka Ružena Bajcsy je americká vedkyňa v oblasti robotiky a umelej inteligencie. Narodila sa na Slovensku, v roku 1933, do židovskej rodiny. Jej šťastné detstvo skončilo s príchodom fašizmu. Slovenský štát jej otcovi, stavebnému inžinierovi Felixovi Kučerovi, síce udelil Tisovu prezidentskú výnimku – aby ho jeho vlastná krajina neposlala na smrť do koncentračného tábora – no po vypuknutí Slovenského národného povstania výnimky platiť prestali. Jej rodičov odviedla a zavraždila tajná polícia a jedenásťročná Ružena so štvorročnou sestrou sa museli o seba postarať samy.
Ružena po vojne vyštudovala na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, kde získala inžiniersky titul aj prvý doktorát. Vydala sa a porodila dcéru a syna. V roku 1967 sa dostala do Spojených štátov na Univerzitu v Stanforde. Po vpáde spojeneckých sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla v krajine zostať. So svojimi deťmi, ktoré zostali v komunistickom Československu, a ktoré režim odmietol za matkou pustiť, sa videla až po dlhých pätnástich rokoch.

Viera Dubačová: Vojna na Ukrajine je k nám bližšie, ako si myslíme. Kvôli slovenským politikom, ktorí obhajujú Kremeľ

"Nám na Slovensku sa možno zdá, že vojna na Ukrajine je niekde ďaleko, ale nie je to tak," hovorí filmárka, dokumentaristka, divadelníčka a aktivistka Viera Dubačová. "Je k nám veľmi blízko, a to práve kvôli politikom ako Robert Fico či Milan Uhrík, a iným ďalším ľuďom, ktorí sú pusipajtášmi Kremľa a jeho vrahov. Oni ju priniesli k nám, tým, čo obhajujú a obdivujú," dodáva. Ako ďalej vysvetľuje, to, že aj nás nemasakrujú vrahovia, ktorí si myslia, že môžu prekročiť hranicu slobodnej krajiny a beztrestne zabíjať a vraždiť deti, ženy a starých ľudí, je veľké privilégium, za ktoré vďačíme ochrane Severoatlantickej aliancie. 
O vojne, jej obetiach aj hrdinkách a hrdinoch rozpráva Viera Dubačová vecne a úprimne. Videla z nej viac, ako si väčšina z nás vie predstaviť. Patrí totiž k málu ľudí, ktorí sa na Ukrajinu, ktorú Rusko napadlo 24.februára 2021, pravidelne vracajú, aby tam dokumentovala život tých, ktorí v krajine zostali. Zaznamenáva aj zločiny, ktorých sa na civilnom obyvateľstve dopúšťa ruský režim a pomáha adresne sprostredkovať humanitárnu pomoc, ktorú Ukrajincom a Ukrajinkám vytrvalo posielajú aj ľudia a firmy zo Slovenska.

Lucia Yar: Krúžkovať ženy sa oplatí. Väčšie zastúpenie žien vo verejnom živote na Slovensku má aj ekonomický rozmer

"Niektoré očakávania sú také, že ženy do politiky prinesú viac jemnosti, nežnosti a budú sa viac venovať povedzme sociálnym témam alebo dobročinnosti. Ale to sa vždy nedeje, je to stereotyp. Ženy predsa môžu mať záujem o rôzne iné témy," hovorí zastupujúca šéfredaktorka portálu EURACTIV Slovensko a odborníčka na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ Lucia Yar. Tak, ako sú rôzni muži, sú rôzne aj ženy, stále však podľa nej platí, že v slovenskej politike žien nie je dosť. Pritom dôvody na ich väčšie zapojenie do verejného, politického a pracovného života majú aj ekonomické aspekty. Štúdia medzinárodného výskumného inštitútu McKinsey totiž uvádza, že ak by boli ženy na Slovensku zapojené do pracovného pomeru dostatočne, HDP našej krajiny by vzrástlo o šesť percent. S väčším počtom žien sa mení aj politická kultúra, spôsoby a obsah komunikácie, ako aj to, ako sa ľudia obliekajú.

Simona Marhefková: Mám nádej, že najmä mladí ľudia nebudú voliť nenávisť

V roku 2016 napísala Veronika Homolová Tóthová knihu Mengeleho dievča. Ide o skutočný príbeh pani Violy Stern Fischerovej z Lučenca, ktorá prežila 4 koncentračné tábory, brutálne nehumánne pokusy doktora Josefa Mengeleho prezývaného aj "Anjel smrti" a počas holokaustu prišla takmer o celú svoju rodinu. 
Na základe knihy vznikla v divadle Ramagu zo Spišskej Starej Vsi divadelná monodráma režisérky Jany Ovšonkovej, v ktorej postavu pani Violy stvárnila Simona Marhefková. Tá za svoj herecký výkon získala cenu za najlepšiu herečku a Ramagu titul najlepšieho neprofesionálneho divadla na Slovensku. V dnešnom diele sa zhovárame najmä o tom, kým ako ľudia dokážeme byť, keď v našej každodennej rutine pri každej príležitosti volíme ľudskosť, slušnosť, čestnosť a súcit.

Veronika Homolová Tóthová: V každej krajine sa žije dobre len vtedy, ak sa v nej žije dobre ľuďom z každej menšiny

Novinárka, spisovateľka a filmárka Veronika Homolová Tóthová sa pred rokmi začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili holokaust. Napísala o tom niekoľko kníh, natočila desiatky reportáží a viacero hraných dokumentárnych filmov. Najnovší z nich sa volá Hľadanie spomienok. V rozhovore vysvetľuje, prečo svoju prácu a spomienky ľudí, ktorí holokaust prežili považuje za dôležité práve dnes, v čase, keď sa niektorí politici opovažujú verejne spochybňovať historické fakty a relativizujú tak bolesť ľudí, ktorým aj vďaka rozhodnutiam politikov Slovenského štátu zabili rodičov, deti alebo blízkych v koncentračných táboroch. Najhoršia a najnebezpečnejšia je ľudská ľahostajnosť voči Zlu, zdôrazňuje Veronika. Nezabúdajme na to najmä teraz, pretože o tom, ako sa bude žiť v našej krajine všetkým z nás, budeme rozhodovať v parlamentných voľbách už čoskoro.