V ženskom rode

Summa Tora: Afganské ženy nepotrebujú záchranu. Potrebujú dôstojnosť a rovnaké práva, aké majú ostatní

Summia Tora momentálne žije v Londýne a študuje na prestížnej univerzite v Oxforde. Vyrastala však ako afganská utečenka v Pakistane a jej rodina má viacgeneračnú utečeneckú skúsenosť. "Keď vyrastáte ako dieťa utečencov, žijete vo veľkej neistote. A čo je horšie, máte pocit, že vlastne nikam nepatríte," spomína v rozhovore, v ktorom sa spoločne zhovárame nielen o jej osobnom príbehu a práci v afganskej ženskej komunite, ale aj o súčasnej situácii afganských žien, ktoré za dva roky teokratickej vlády Talibanu prišli o možnosť študovať, pracovať, podnikať aj slobodne sa pohybovať na verejnosti. Ako zdôrazňuje, Afganky sa nesmú stať "objektom záchrany" západného feminizmu. "Musíme byť veľmi opatrní v tom, ako sa k nim budeme správať. Tieto ženy nechcú byť zachraňované. Chcú, aby sme k nim pristupovali s úctou, a aby im bola dopriata dôstojnosť a ľudské práva, aké prináležia mužom," konštatuje. 
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenský text nájdete na webe Denníka N.

Alena Krčová: Zachrániť život môže každý. Stačí nebyť ľahostajný k človeku, ktorý potrebuje pomoc

"Operátori tiesňovej linky musia byť nielen perfektní zdravotnícki profesionáli, ale aj výborní psychológovia, čiastočne sociológovia a tak trochu aj detektívi," hovorí Alena Krčová, hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby. Vedieť zhodnotiť krízovú situáciu a zdravotný stav človeka, ktorý sa ocitol v ohrození života iba cez informácie, ktoré im sprostredkuje cez telefón niekto iný a poradiť, ako postupovať pri jeho záchrane, je extrémne náročné. Telefonicky asistovaná resuscitácia je obrovskou výzvou, na konci ktorej však býva zachránený ľudský život. Ľudia, ktorí v operačnom stredisku pracujú, majú okrem zdravotníckeho vzdelania veľký dar trpezlivosti, pokoja a rozvahy. 
V podcaste okrem nich hovoríme aj o tom, ako sa prvá pomoc podáva, prečo je dôležitá, ako sa nebáť poskytnúť ju a Alena Krčová spomína aj to, čo spája všetkých ľudí, ktorí na linku 155 volajú, bez rozdielu, či sú starí, mladí, bohatí, chudobní, ženy alebo muži.

Andrea Mlynárová: Na Slovensku si len málo uvedomujeme, čo všetko nám prináša naše právo na vzdelanie

"Žiť v Afrike je pre dievčatá veľmi náročné a to nehovorím iba o krajinách, kde prebieha (občianska) vojna. Možno sa teraz viac hovorí o Afganistane, ale keď to porovnám s Afrikou, sú mnohé krajiny - ako Sudán, Južný Sudán alebo Somálsko - kde ženy neznamenajú absolútne nič. Každý deň je pre nich bojom o prežitie," hovorí Andrea Mlynárová, manželka skúseného slovenského diplomata Michala Mlynára. Ten len nedávno opustil pozíciu slovenského veľvyslanca pri OSN v New Yorku po tom, ako sa stal zástupcom výkonnej riaditeľky Programu OSN pre ľudské sídla a trvalo udržateľný rozvoj UN Habitat v kenskom Nairobi. Andrea sa tak sťahuje z New Yorku do Afriky - no nielen ako diplomatická manželka, ale predovšetkým ako učiteľka matematiky, ktorú vyučovala na Slovensku, v New Yorku a bude ju učiť aj v africkej Keni.

Petra Vlhová: Vyhľadať pomoc nie je zlyhanie ani slabosť. Aj ja sa učím o tom hovoriť

Profesionálna zjazdová lyžiarka Petra Vlhová absolvovala svoje prvé preteky, keď mala osem rokov. Odvtedy je prvou a jedinou slovenskou lyžiarkou, ktorá sa stala celkovou víťazkou Svetového pohára v alpskom lyžovaní a nad hlavu zdvihla veľký krištáľový glóbus. Vyhrala aj tri malé krištáľové glóbusy v slalome a paralelnom slalome. Ako prvá slovenská lyžiarka vyhrala zlatú olympijskú medailu za slalom na Olympijských hrách v Pekingu. Štyrikrát za sebou zvíťazila v ankete Športovec/športovkyňa roka. V rozhovore úprimne hovorí o tlaku očakávaní, o víťazstvách aj prehrách, o tom, či má o sebe niekedy pochybnosti, a aj o vytrvalej práci na sebe. Ako konštatuje, naučiť sa rozprávať úprimne a otvorene o tom, ako sa máme, je pre naše celkové zdravie veľmi dôležité. No zmena k lepšiemu životu si vyžaduje odhodlanie aj chuť učiť sa, pracovať na zmene a nečakať, že to niekto urobí za nás.

Dagmar Kusá a Alexandra Bražinová: Život v pravde je rozhodnutie, ktoré musíme myslieť vážne

Politologička Dagmar Kusá a epidemiologička Alexandra Bražinová sú dcérami profesora Miroslava Kusého, signatára Charty 77, a psychologičky a párovej terapeutky Jolany Kusej. Alexandra Bražinová je známa predovšetkým vďaka svojej neúnavnej práci počas pandémie covid-19. Venuje sa výskumu a podpore verejného zdravia, vrátane toho mentálneho. Dagmar Kusá sa akademicky sústreďuje najmä na politické využívanie kolektívnej pamäte, etnickú identitu, občianstvo a menšiny, a aktuálne sa zameriava na prejavy kultúrnej traumy vo verejnom diskurze. Obe sú vysokoškolskými pedagogičkami. 
V podcaste hovoria o svojom detstve v socializme - o tom, aké bolo vyrastať v rodine disidenta a nepriateľa komunistického režimu. "Otec hovoril, že podpísanie Charty 77 mu naozaj zmenilo život. Netýkalo sa totiž iba jeho postoja voči komunistickému režimu, ale úplne všetkého v živote," vysvetľuje Dagmar Kusá, "Bola to (jeho) orientácia voči sebe, voči životu a princípom, nastavenie voči svetu. Jedna z jeho najdôležitejších hlášok bola, že nestačí byť slušný. To, čomu verím, treba praktizovať a aplikovať do života."

Leila Zajac: Perimenopauza nie je koniec. Je to začiatok najdôležitejšieho obdobia pre ženu

Hovoriť o menštruácii a prípadných problémoch, ktoré v spojení s ňou zažívajú, býva pre mnoho žien veľmi náročná a citlivá záležitosť, preto to pociťujú ako hanbu a niečo, o čom sa hovoriť nepatrí. Aj menopauza, respektíve perimenopauza patria k tým oblastiam ženského zdravia, ktoré spájame so stigmou, hanbou, starobou, "koncom mladosti a všetkého krásneho". Pre mnohé ženy akoby týmto obdobím život končil. Farmaceutka Leila Zajac sa venuje osvete v oblasti ženského zdravia so zameraním na perimenopauzálne obdobie a v tomto rozhovore hovorí nielen o najčastejších mýtoch spojených s perimenopauzou, ale aj o tom, ako jej jednotlivé fyzické alebo psychické príznaky liečiť, ako vytvárať podporné pracovné a spoločenské prostredie pre ženy, ktoré perimenopauzu zažívajú a ako pochopiť, že to nie je koniec, ale začiatok - obdobia, kedy má žena konečne dostatok času sústrediť sa na seba, svoj život a svoje potreby, a tiež využívať svoje talenty, kvality, potenciál a všetku skúsenosť, čo sa dovtedy v živote naučila, naplno.

Beata Čečetková: Klinický výskum liečiv nám okrem iného ukazuje aj to, aké sú ženy skvelé manažérky

"V klinickom výskume a jeho organizácii sa denne ukazuje obrovský prínos žien a ich vynikajúcich manažérskych zručností," hovorí epidemiologička Beata Čečetková, medicínska riaditeľka národného uzla pre podporu akademických klinických štúdií SLOVACRIN. Ten pod vedením Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach prepája nemocnice, univerzity a vedecké inštitúcie zapojené do akademického klinického výskumu po celom Slovensku. "V klinickom hodnotení liečiv pracuje obrovské množstvo veľmi šikovných, sofistikovaných, detailne zameraných a efektívnych žien, ktoré úžasne zvládajú veľmi nepredvídateľnú prácu, pretože vo výskume sa skutočne môže stať všeličo. Navyše, tieto ženy nemusia byť lekárky, farmaceutky alebo mať prírodovedné vzdelanie, aby v klinickom výskume pracovali - a uspeli," dodáva Beata Čečetková. V rozhovore vysvetľuje spôsob, priebeh aj význam klinického hodnotenia liečiv pre jednotlivcov a zdravie celej spoločnosti.

Katarína Olíková: Chcem, aby ľudia vedeli, že mi na nich záleží

Katarína Olíková je onkologická pacientka. V roku 2015 si nahmatala pod kľúčnou kosťou hrčku, z ktorej sa vykľul zhubný nádor. Po operácii a piatich rokoch liečby, keď už dúfala, že je všetko v poriadku, prišiel ďalší úder - zhoršené výsledky a následné vyšetrenia ukázali metastázy v pečeni, pľúcach a kostiach. Napriek veľmi zlej predikcii je Katka aj po troch rokoch stále tu. Sústreďuje sa na svojho jedenásťročného syna, manžela a život, ktorý vníma inak ako kedysi. 
Choroba zmenila to, ako sa Katka pozerá na svet okolo seba, a aj na to, kým sama je. "Život nie je o jednotlivcoch, o tebe alebo o mne. Na tejto zemi sme všetci súčasťou jedného celku," hovorí. Aj preto ju človek zaujíma bez rozdielu na to, či jej je blízky alebo nie. "Keď viem, že má niekto problém, prejavím záujem a opýtam sa ho, ako sa má. Nerobím to pre seba, robím to preňho. Chcem, aby ľudia vedeli, že mi na nich záleží," vyznáva sa v rozhovore.

Diskusia naživo: Neviditeľní ľudia - Ako prekonať predsudky voči seniorom?

Osemdesiatročný americký prezident Joe Biden sa bude znovu uchádzať o úrad prezidenta Spojených štátov. Svetové médiá komentujú, či je to aj vzhľadom na jeho vek správne rozhodnutie. Treba od istého veku "vycúvať" z verejného života a prenechať miesto mladším? Kedy je vlastne človek skutočne starý? Aké sú najčastejšie stereotypy o produktivite a kompetenciách starších ľudí? Sociologička Zora Bútorová, psychiatrička Elena Žigová a psychologička Elena Ondrušková v rozhovore na tému búrania predsudkov voči seniorom hovoria aj o tom, ako je u nás na Slovensku vnímaná hodnota života a spoločenský prínos staršieho človeka a kedy vlastne starších ľudí prestávame okolo nás vnímať. Ich osobné výpovede sú hodnotnou inšpiráciou, povzbudením aj faktami na zamyslenie v procese uvažovania o našom vlastnom starnutí. 
Diskusia vznikla pod odbornou garanciou Ligy za duševné zdravie.

Zuzana Labašová: Pre porozumenie medzi ľuďmi potrebujeme viac emočného pochopenia než logiky a rozumu

"Keď ste z majority a pohybujete sa v majorite, máte dojem, že na Slovensku je všetko úplne v poriadku. Že sme úžasná otvorená a priateľská krajina, a že tu nie je žiadny problém," hovorí Zuzana Labašová, vyštudovaná psychologička, ktorá sa venuje globálnemu vzdelávaniu v Komenského inštitúte. "Akonáhle však kráčate vedľa niekoho, kto je iný a všímate si, ako naňho naša spoločnosť reaguje, zrazu objavíte úplne iný svet," rozpráva o svojej skúsenosti matky dcéry, ktorá je polovičná Indka. 
V rozhovore hovoríme napríklad aj o tom, že extrémistické názory mávajú často ľudia, ktorí sa dlhodobo cítia bezmocne, frustrovane a bez nádeje. Labašová tvrdí, že ak chceme ich zmýšľanie zmeniť, nesmieme počúvať vlastný hnev, ktorý v nás ich slová môžu vyvolať a hádať sa s nimi, prečo nemajú pravdu. Mali by sme sa skôr pokúsiť zistiť, prečo dospeli k tomu, čo si myslia a čo im ich názor emočne dáva.