V ženskom rode

Ružena Bajcsy: Úprimne verím, že zajtra bude lepšie ako dnes

Profesorka Ružena Bajcsy je americká vedkyňa v oblasti robotiky a umelej inteligencie. Narodila sa na Slovensku, v roku 1933, do židovskej rodiny. Jej šťastné detstvo skončilo s príchodom fašizmu. Slovenský štát jej otcovi, stavebnému inžinierovi Felixovi Kučerovi, síce udelil Tisovu prezidentskú výnimku – aby ho jeho vlastná krajina neposlala na smrť do koncentračného tábora – no po vypuknutí Slovenského národného povstania výnimky platiť prestali. Jej rodičov odviedla a zavraždila tajná polícia a jedenásťročná Ružena so štvorročnou sestrou sa museli o seba postarať samy.
Ružena po vojne vyštudovala na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, kde získala inžiniersky titul aj prvý doktorát. Vydala sa a porodila dcéru a syna. V roku 1967 sa dostala do Spojených štátov na Univerzitu v Stanforde. Po vpáde spojeneckých sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla v krajine zostať. So svojimi deťmi, ktoré zostali v komunistickom Československu, a ktoré režim odmietol za matkou pustiť, sa videla až po dlhých pätnástich rokoch.

Viera Dubačová: Vojna na Ukrajine je k nám bližšie, ako si myslíme. Kvôli slovenským politikom, ktorí obhajujú Kremeľ

"Nám na Slovensku sa možno zdá, že vojna na Ukrajine je niekde ďaleko, ale nie je to tak," hovorí filmárka, dokumentaristka, divadelníčka a aktivistka Viera Dubačová. "Je k nám veľmi blízko, a to práve kvôli politikom ako Robert Fico či Milan Uhrík, a iným ďalším ľuďom, ktorí sú pusipajtášmi Kremľa a jeho vrahov. Oni ju priniesli k nám, tým, čo obhajujú a obdivujú," dodáva. Ako ďalej vysvetľuje, to, že aj nás nemasakrujú vrahovia, ktorí si myslia, že môžu prekročiť hranicu slobodnej krajiny a beztrestne zabíjať a vraždiť deti, ženy a starých ľudí, je veľké privilégium, za ktoré vďačíme ochrane Severoatlantickej aliancie. 
O vojne, jej obetiach aj hrdinkách a hrdinoch rozpráva Viera Dubačová vecne a úprimne. Videla z nej viac, ako si väčšina z nás vie predstaviť. Patrí totiž k málu ľudí, ktorí sa na Ukrajinu, ktorú Rusko napadlo 24.februára 2021, pravidelne vracajú, aby tam dokumentovala život tých, ktorí v krajine zostali. Zaznamenáva aj zločiny, ktorých sa na civilnom obyvateľstve dopúšťa ruský režim a pomáha adresne sprostredkovať humanitárnu pomoc, ktorú Ukrajincom a Ukrajinkám vytrvalo posielajú aj ľudia a firmy zo Slovenska.

Lucia Yar: Krúžkovať ženy sa oplatí. Väčšie zastúpenie žien vo verejnom živote na Slovensku má aj ekonomický rozmer

"Niektoré očakávania sú také, že ženy do politiky prinesú viac jemnosti, nežnosti a budú sa viac venovať povedzme sociálnym témam alebo dobročinnosti. Ale to sa vždy nedeje, je to stereotyp. Ženy predsa môžu mať záujem o rôzne iné témy," hovorí zastupujúca šéfredaktorka portálu EURACTIV Slovensko a odborníčka na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ Lucia Yar. Tak, ako sú rôzni muži, sú rôzne aj ženy, stále však podľa nej platí, že v slovenskej politike žien nie je dosť. Pritom dôvody na ich väčšie zapojenie do verejného, politického a pracovného života majú aj ekonomické aspekty. Štúdia medzinárodného výskumného inštitútu McKinsey totiž uvádza, že ak by boli ženy na Slovensku zapojené do pracovného pomeru dostatočne, HDP našej krajiny by vzrástlo o šesť percent. S väčším počtom žien sa mení aj politická kultúra, spôsoby a obsah komunikácie, ako aj to, ako sa ľudia obliekajú.

Simona Marhefková: Mám nádej, že najmä mladí ľudia nebudú voliť nenávisť

V roku 2016 napísala Veronika Homolová Tóthová knihu Mengeleho dievča. Ide o skutočný príbeh pani Violy Stern Fischerovej z Lučenca, ktorá prežila 4 koncentračné tábory, brutálne nehumánne pokusy doktora Josefa Mengeleho prezývaného aj "Anjel smrti" a počas holokaustu prišla takmer o celú svoju rodinu. 
Na základe knihy vznikla v divadle Ramagu zo Spišskej Starej Vsi divadelná monodráma režisérky Jany Ovšonkovej, v ktorej postavu pani Violy stvárnila Simona Marhefková. Tá za svoj herecký výkon získala cenu za najlepšiu herečku a Ramagu titul najlepšieho neprofesionálneho divadla na Slovensku. V dnešnom diele sa zhovárame najmä o tom, kým ako ľudia dokážeme byť, keď v našej každodennej rutine pri každej príležitosti volíme ľudskosť, slušnosť, čestnosť a súcit.

Veronika Homolová Tóthová: V každej krajine sa žije dobre len vtedy, ak sa v nej žije dobre ľuďom z každej menšiny

Novinárka, spisovateľka a filmárka Veronika Homolová Tóthová sa pred rokmi začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili holokaust. Napísala o tom niekoľko kníh, natočila desiatky reportáží a viacero hraných dokumentárnych filmov. Najnovší z nich sa volá Hľadanie spomienok. V rozhovore vysvetľuje, prečo svoju prácu a spomienky ľudí, ktorí holokaust prežili považuje za dôležité práve dnes, v čase, keď sa niektorí politici opovažujú verejne spochybňovať historické fakty a relativizujú tak bolesť ľudí, ktorým aj vďaka rozhodnutiam politikov Slovenského štátu zabili rodičov, deti alebo blízkych v koncentračných táboroch. Najhoršia a najnebezpečnejšia je ľudská ľahostajnosť voči Zlu, zdôrazňuje Veronika. Nezabúdajme na to najmä teraz, pretože o tom, ako sa bude žiť v našej krajine všetkým z nás, budeme rozhodovať v parlamentných voľbách už čoskoro.

Summa Tora: Afganské ženy nepotrebujú záchranu. Potrebujú dôstojnosť a rovnaké práva, aké majú ostatní

Summia Tora momentálne žije v Londýne a študuje na prestížnej univerzite v Oxforde. Vyrastala však ako afganská utečenka v Pakistane a jej rodina má viacgeneračnú utečeneckú skúsenosť. "Keď vyrastáte ako dieťa utečencov, žijete vo veľkej neistote. A čo je horšie, máte pocit, že vlastne nikam nepatríte," spomína v rozhovore, v ktorom sa spoločne zhovárame nielen o jej osobnom príbehu a práci v afganskej ženskej komunite, ale aj o súčasnej situácii afganských žien, ktoré za dva roky teokratickej vlády Talibanu prišli o možnosť študovať, pracovať, podnikať aj slobodne sa pohybovať na verejnosti. Ako zdôrazňuje, Afganky sa nesmú stať "objektom záchrany" západného feminizmu. "Musíme byť veľmi opatrní v tom, ako sa k nim budeme správať. Tieto ženy nechcú byť zachraňované. Chcú, aby sme k nim pristupovali s úctou, a aby im bola dopriata dôstojnosť a ľudské práva, aké prináležia mužom," konštatuje. 
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenský text nájdete na webe Denníka N.

Alena Krčová: Zachrániť život môže každý. Stačí nebyť ľahostajný k človeku, ktorý potrebuje pomoc

"Operátori tiesňovej linky musia byť nielen perfektní zdravotnícki profesionáli, ale aj výborní psychológovia, čiastočne sociológovia a tak trochu aj detektívi," hovorí Alena Krčová, hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby. Vedieť zhodnotiť krízovú situáciu a zdravotný stav človeka, ktorý sa ocitol v ohrození života iba cez informácie, ktoré im sprostredkuje cez telefón niekto iný a poradiť, ako postupovať pri jeho záchrane, je extrémne náročné. Telefonicky asistovaná resuscitácia je obrovskou výzvou, na konci ktorej však býva zachránený ľudský život. Ľudia, ktorí v operačnom stredisku pracujú, majú okrem zdravotníckeho vzdelania veľký dar trpezlivosti, pokoja a rozvahy. 
V podcaste okrem nich hovoríme aj o tom, ako sa prvá pomoc podáva, prečo je dôležitá, ako sa nebáť poskytnúť ju a Alena Krčová spomína aj to, čo spája všetkých ľudí, ktorí na linku 155 volajú, bez rozdielu, či sú starí, mladí, bohatí, chudobní, ženy alebo muži.

Andrea Mlynárová: Na Slovensku si len málo uvedomujeme, čo všetko nám prináša naše právo na vzdelanie

"Žiť v Afrike je pre dievčatá veľmi náročné a to nehovorím iba o krajinách, kde prebieha (občianska) vojna. Možno sa teraz viac hovorí o Afganistane, ale keď to porovnám s Afrikou, sú mnohé krajiny - ako Sudán, Južný Sudán alebo Somálsko - kde ženy neznamenajú absolútne nič. Každý deň je pre nich bojom o prežitie," hovorí Andrea Mlynárová, manželka skúseného slovenského diplomata Michala Mlynára. Ten len nedávno opustil pozíciu slovenského veľvyslanca pri OSN v New Yorku po tom, ako sa stal zástupcom výkonnej riaditeľky Programu OSN pre ľudské sídla a trvalo udržateľný rozvoj UN Habitat v kenskom Nairobi. Andrea sa tak sťahuje z New Yorku do Afriky - no nielen ako diplomatická manželka, ale predovšetkým ako učiteľka matematiky, ktorú vyučovala na Slovensku, v New Yorku a bude ju učiť aj v africkej Keni.

Petra Vlhová: Vyhľadať pomoc nie je zlyhanie ani slabosť. Aj ja sa učím o tom hovoriť

Profesionálna zjazdová lyžiarka Petra Vlhová absolvovala svoje prvé preteky, keď mala osem rokov. Odvtedy je prvou a jedinou slovenskou lyžiarkou, ktorá sa stala celkovou víťazkou Svetového pohára v alpskom lyžovaní a nad hlavu zdvihla veľký krištáľový glóbus. Vyhrala aj tri malé krištáľové glóbusy v slalome a paralelnom slalome. Ako prvá slovenská lyžiarka vyhrala zlatú olympijskú medailu za slalom na Olympijských hrách v Pekingu. Štyrikrát za sebou zvíťazila v ankete Športovec/športovkyňa roka. V rozhovore úprimne hovorí o tlaku očakávaní, o víťazstvách aj prehrách, o tom, či má o sebe niekedy pochybnosti, a aj o vytrvalej práci na sebe. Ako konštatuje, naučiť sa rozprávať úprimne a otvorene o tom, ako sa máme, je pre naše celkové zdravie veľmi dôležité. No zmena k lepšiemu životu si vyžaduje odhodlanie aj chuť učiť sa, pracovať na zmene a nečakať, že to niekto urobí za nás.

Dagmar Kusá a Alexandra Bražinová: Život v pravde je rozhodnutie, ktoré musíme myslieť vážne

Politologička Dagmar Kusá a epidemiologička Alexandra Bražinová sú dcérami profesora Miroslava Kusého, signatára Charty 77, a psychologičky a párovej terapeutky Jolany Kusej. Alexandra Bražinová je známa predovšetkým vďaka svojej neúnavnej práci počas pandémie covid-19. Venuje sa výskumu a podpore verejného zdravia, vrátane toho mentálneho. Dagmar Kusá sa akademicky sústreďuje najmä na politické využívanie kolektívnej pamäte, etnickú identitu, občianstvo a menšiny, a aktuálne sa zameriava na prejavy kultúrnej traumy vo verejnom diskurze. Obe sú vysokoškolskými pedagogičkami. 
V podcaste hovoria o svojom detstve v socializme - o tom, aké bolo vyrastať v rodine disidenta a nepriateľa komunistického režimu. "Otec hovoril, že podpísanie Charty 77 mu naozaj zmenilo život. Netýkalo sa totiž iba jeho postoja voči komunistickému režimu, ale úplne všetkého v živote," vysvetľuje Dagmar Kusá, "Bola to (jeho) orientácia voči sebe, voči životu a princípom, nastavenie voči svetu. Jedna z jeho najdôležitejších hlášok bola, že nestačí byť slušný. To, čomu verím, treba praktizovať a aplikovať do života."