V ženskom rode

Leila Zajac: Perimenopauza nie je koniec. Je to začiatok najdôležitejšieho obdobia pre ženu

Hovoriť o menštruácii a prípadných problémoch, ktoré v spojení s ňou zažívajú, býva pre mnoho žien veľmi náročná a citlivá záležitosť, preto to pociťujú ako hanbu a niečo, o čom sa hovoriť nepatrí. Aj menopauza, respektíve perimenopauza patria k tým oblastiam ženského zdravia, ktoré spájame so stigmou, hanbou, starobou, "koncom mladosti a všetkého krásneho". Pre mnohé ženy akoby týmto obdobím život končil. Farmaceutka Leila Zajac sa venuje osvete v oblasti ženského zdravia so zameraním na perimenopauzálne obdobie a v tomto rozhovore hovorí nielen o najčastejších mýtoch spojených s perimenopauzou, ale aj o tom, ako jej jednotlivé fyzické alebo psychické príznaky liečiť, ako vytvárať podporné pracovné a spoločenské prostredie pre ženy, ktoré perimenopauzu zažívajú a ako pochopiť, že to nie je koniec, ale začiatok - obdobia, kedy má žena konečne dostatok času sústrediť sa na seba, svoj život a svoje potreby, a tiež využívať svoje talenty, kvality, potenciál a všetku skúsenosť, čo sa dovtedy v živote naučila, naplno.

Beata Čečetková: Klinický výskum liečiv nám okrem iného ukazuje aj to, aké sú ženy skvelé manažérky

"V klinickom výskume a jeho organizácii sa denne ukazuje obrovský prínos žien a ich vynikajúcich manažérskych zručností," hovorí epidemiologička Beata Čečetková, medicínska riaditeľka národného uzla pre podporu akademických klinických štúdií SLOVACRIN. Ten pod vedením Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach prepája nemocnice, univerzity a vedecké inštitúcie zapojené do akademického klinického výskumu po celom Slovensku. "V klinickom hodnotení liečiv pracuje obrovské množstvo veľmi šikovných, sofistikovaných, detailne zameraných a efektívnych žien, ktoré úžasne zvládajú veľmi nepredvídateľnú prácu, pretože vo výskume sa skutočne môže stať všeličo. Navyše, tieto ženy nemusia byť lekárky, farmaceutky alebo mať prírodovedné vzdelanie, aby v klinickom výskume pracovali - a uspeli," dodáva Beata Čečetková. V rozhovore vysvetľuje spôsob, priebeh aj význam klinického hodnotenia liečiv pre jednotlivcov a zdravie celej spoločnosti.

Katarína Olíková: Chcem, aby ľudia vedeli, že mi na nich záleží

Katarína Olíková je onkologická pacientka. V roku 2015 si nahmatala pod kľúčnou kosťou hrčku, z ktorej sa vykľul zhubný nádor. Po operácii a piatich rokoch liečby, keď už dúfala, že je všetko v poriadku, prišiel ďalší úder - zhoršené výsledky a následné vyšetrenia ukázali metastázy v pečeni, pľúcach a kostiach. Napriek veľmi zlej predikcii je Katka aj po troch rokoch stále tu. Sústreďuje sa na svojho jedenásťročného syna, manžela a život, ktorý vníma inak ako kedysi. 
Choroba zmenila to, ako sa Katka pozerá na svet okolo seba, a aj na to, kým sama je. "Život nie je o jednotlivcoch, o tebe alebo o mne. Na tejto zemi sme všetci súčasťou jedného celku," hovorí. Aj preto ju človek zaujíma bez rozdielu na to, či jej je blízky alebo nie. "Keď viem, že má niekto problém, prejavím záujem a opýtam sa ho, ako sa má. Nerobím to pre seba, robím to preňho. Chcem, aby ľudia vedeli, že mi na nich záleží," vyznáva sa v rozhovore.

Diskusia naživo: Neviditeľní ľudia - Ako prekonať predsudky voči seniorom?

Osemdesiatročný americký prezident Joe Biden sa bude znovu uchádzať o úrad prezidenta Spojených štátov. Svetové médiá komentujú, či je to aj vzhľadom na jeho vek správne rozhodnutie. Treba od istého veku "vycúvať" z verejného života a prenechať miesto mladším? Kedy je vlastne človek skutočne starý? Aké sú najčastejšie stereotypy o produktivite a kompetenciách starších ľudí? Sociologička Zora Bútorová, psychiatrička Elena Žigová a psychologička Elena Ondrušková v rozhovore na tému búrania predsudkov voči seniorom hovoria aj o tom, ako je u nás na Slovensku vnímaná hodnota života a spoločenský prínos staršieho človeka a kedy vlastne starších ľudí prestávame okolo nás vnímať. Ich osobné výpovede sú hodnotnou inšpiráciou, povzbudením aj faktami na zamyslenie v procese uvažovania o našom vlastnom starnutí. 
Diskusia vznikla pod odbornou garanciou Ligy za duševné zdravie.

Zuzana Labašová: Pre porozumenie medzi ľuďmi potrebujeme viac emočného pochopenia než logiky a rozumu

"Keď ste z majority a pohybujete sa v majorite, máte dojem, že na Slovensku je všetko úplne v poriadku. Že sme úžasná otvorená a priateľská krajina, a že tu nie je žiadny problém," hovorí Zuzana Labašová, vyštudovaná psychologička, ktorá sa venuje globálnemu vzdelávaniu v Komenského inštitúte. "Akonáhle však kráčate vedľa niekoho, kto je iný a všímate si, ako naňho naša spoločnosť reaguje, zrazu objavíte úplne iný svet," rozpráva o svojej skúsenosti matky dcéry, ktorá je polovičná Indka. 
V rozhovore hovoríme napríklad aj o tom, že extrémistické názory mávajú často ľudia, ktorí sa dlhodobo cítia bezmocne, frustrovane a bez nádeje. Labašová tvrdí, že ak chceme ich zmýšľanie zmeniť, nesmieme počúvať vlastný hnev, ktorý v nás ich slová môžu vyvolať a hádať sa s nimi, prečo nemajú pravdu. Mali by sme sa skôr pokúsiť zistiť, prečo dospeli k tomu, čo si myslia a čo im ich názor emočne dáva.

Miroslava Malejčíková: Karcinóm prsníka možno vyliečiť. Kľúčová však zostáva prevencia a priebežná starostlivosť o seba samu

Karcinóm prsníka patrí k najčastejším onkologickým ochoreniam žien. Každoročne ho diagnostikujú viac než trom tisíckam žien na Slovensku. Tretina z nich sa nikdy nevylieči. "Ako ženy sme sa zmenili, ale nie dosť na to, aby sme si uvedomili, že sa musíme postaviť samy za seba. My sme prvoradé, až potom prichádzajú na rad deti, rodičia alebo manžel," hovorí onkologička Národného onkologického ústavu Miroslava Malejčíková v súvislosti s prípadmi, kedy k nej pacientky prichádzajú neskoro. Prevencia v podobe samovyšetrenia prsníkov a predovšetkým mamografie, ako aj priebežná starostlivosť o vlastné zdravie, sú podľa nej kľúčovým predpokladom toho, aby žena zachytila toto ochorenie včas. Rakovina prsníka totiž vie byť nielen liečiteľným, ale aj úplne vyliečiteľným ochorením.

Gertrud Ingestad: Predpoklad dobrého líderstva? Ukázať zraniteľnosť, priznať si chybu a načúvať ostatným

Gertrud Ingestad je generálnou riaditeľkou pre ľudské zdroje a bezpečnosť Európskej komisie. Na Slovensko pricestovala, aby na pôde Ministerstva zahraničných vecí podpísala takzvaný Akčný plán o geografickej rovnováhe pre Slovensko. Slovensko je totiž spolu s ďalšími 14 členskými štátmi EÚ považované za geograficky nedostatočne zastúpené. Slovenky a Slováci pracujúci v inštitúciách EÚ aktuálne tvoria iba 1,4 percenta z celkového počtu obsadzovaných miest. Cieľový pomer, ktoré by malo Slovensko dosahovať, aby bola zabezpečená geografická vyváženosť, je na úrovni 1,8 percenta. Spoločne sa zhovárame o tom, prečo je to dôležité, ale aj o dobrom líderstve, učení a zvedavosti a tiež o tom, ako sa pracuje v skutočne multikultúrnom a multinárodnom prostredí.
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku.

Mária Jasenková: Na smútok často nemáme odvahu. Podceňujeme, že nám pomáha nájsť cestu k radosti

"Mnohí z nás nemáme odvahu smútiť, pretože smútiť nie je ľahké. Je to nepríjemné, únavné a bolí to," hovorí lekárka Mária Jasenková, ktorá je zakladateľkou a riaditeľkou detského domáceho hospicu Plamienok. Ten je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej starostlivosti, smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny. Zhovárame sa najmä o tom, ako sa za viac ako 20 rokov existencie Plamienka zmenila situácia v liečbe a starostlivosti o tieto deti, aj aké nové výzvy a nároky (nielen) na rodičov prinášajú nové a účinnejšie liečebné postupy.

Marta Botiková: ”Poriadne dievča” kedysi? Nemohlo fajčiť na ulici a muselo nosiť podprsenku

Profesorka etnológie Marta Botiková sa zaoberá najmä skúmaním etnických minorít, historických a súčasných migrácií, problematikou rodu v kultúre a štúdiom rodiny. V minulom roku jej spolu so Zitou Deáky vyšla kniha Dievčatá, ženy na Slovensku a v Maďarsku (1955 – 1989), v ktorej podrobne porovnávajú rozličné aspekty života žien v socializme v Československu a v Maďarsku. Ako občania a občianky týchto dvoch krajín sme podľa Botikovej rozdielni, ale v zásade - človečensky a ľudsky - sme si veľmi podobní. Vychádzame totiž z veľmi podobných tradícií, aj zo spoločnej štátnosti. Napriek tomu sa Maďarky a Slovenky v niektorých veciach líšili. Azda trochu pikantne napríklad aj v tom, že Maďarky, na rozdiel od Sloveniek, mohli na ulici fajčiť a nenosiť podprsenku. 
V kontexte osláv (nedávneho) Medzinárodného dňa žien politickou stranou Smer-SD v rozhovore hovoríme napríklad aj o tom, ako sa MDŽ oslavovalo kedysi a zamýšľame sa nad tým, čo oslovuje niektoré ženy na Slovensku tak, že to v nich vzbudzuje nostalgiu za minulosťou alebo vedie k určitej politickej voľbe.

Klára Novotná: Diplomacia nie je rutina. Počúva hlasy malých krajín, aj hlasy žien

Presne pred dvadsiatimi rokmi - 19. marca 2003 - začala letecká fáza invázie spojeneckých vojsk do Iraku. Spojené sily vojsk Spojených štátov amerických, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Austrálie a Poľska vtrhli do krajiny, o ktorej predpokladali, že vlastní a vyvíja chemické zbrane. Invázii predchádzali zasadnutia Valného zhromaždenia aj Bezpečnostnej rady OSN v New Yorku, na ktorých Slovensko zastupovala diplomatka a veľvyslankyňa Klára Novotná. V rozhovore spomína na historické okamihy svojej 33-ročnej diplomatickej kariéry, ale hovorí aj o rovnocennosti ženského pohľadu na zahraničnú politiku, a tiež o svojej práci s mladými ľuďmi.