V ženskom rode

Charlotte Srnčíková: Transrodovosť pre mňa nie je téma, ale fakt, ktorým denne žijem

Odmalička sa o sebe učíme premýšľať a rozprávať tak, ako nám hovoria naši rodičia a blízke okolie - v kontexte pohlavia, s ktorým sme sa narodili. Čo sa ale stane, ak sa niekto so svojím obrazom prestane stotožňovať? Ako žije a s čím sa musí vysporiadať transrodový človek? "Transrodovosť pre mňa nie je téma. Je to fakt, ktorým denne žijem. Som transrodová žena," hovorí o sebe Charlotte Srnčíková. 
Jej mama Alena v spoločnom rozhovore opisuje, čo prežívajú rodičia transrodových detí, ktoré často odmieta nielen okolie a spoločnosť, ale aj širšia rodina. Charlotte tiež otvorene hovorí: „Celý život hľadám lásku k sebe. Neviem prijať to, že by som mohla byť ľúbená, pretože mi bolo zo strany spoločnosti celý život ukazované, že si to nijakým spôsobom nezaslúžim. Málokto si vie predstaviť, čo ma stojí každú minútu môjho života bojovať za to, že som transrodová a že si za tým stojím."

Dominika Jašeková: Sexbiznis a prostitúcia nie je to isté

Psychologička Dominika Jašeková je riaditeľkou občianskeho združenia Odyseus, ktoré sa vo svojom programe Červený dáždnik venuje podpore tolerancie a búraniu predsudkov voči ľuďom pracujúcim v sexbiznise. Sexbiznis - teda poskytovanie sexuálnych služieb výmenou za odmenu, ktoré prebieha medzi dospelými ľuďmi na základe vzájomného súhlasu totiž akceptuje ako prácu. Od prostitúcie, ako vysvetľuje Jašeková, sa odlišuje práve spomínaným súhlasom. V prostitúcii totiž poskytovanie sexuálnych služieb dobrovoľné a súhlasné nie je. OZ Odyseus chce medializáciou tejto problematiky prispieť k prekonávaniu mýtov a stereotypov, ktoré ľuďom - a špeciálne ženám - v sexbiznise ubližujú a ohrozujú ich, napríklad zvýšenou mierou násilia.

Alžbeta Strižincová: Ak chce učiteľ svojich žiakov pre niečo zapáliť, musí pre to sám horieť

Inžinierka geodézie a bývalá stredoškolská učiteľka odborných predmetov Alžbeta Strižincová vyrastala v bratislavskom Starom meste. Dlhé roky robila zememeračku, vďaka čomu pozná každý centimeter Bratislavy, nielen jeho povesti a legendy. Po emigrácii najstaršieho brata v roku 1968 ju v práci preradili z odboru fotogrametrie, aby nemala prístup k tajným materiálom (teda k mapám a súradniciam objektov). V 90-tych rokoch sa rozhodla pre pedagogickú kariéru. Okrem geodézie a fotogrametrie vyučovala aj odbornú prax a grafické informačné systémy. 
Mnohí z tých, ktorí ju kedysi učili sa neskôr v škole stali jej kolegami. Jej študenti na ňu spomínajú aj po dlhých rokoch. Brala ich totiž ako rovnocenných partnerov a vždy chcela, aby sa neuspokojili s priemernosťou. Škola sa pre ňu stala druhým domovom a učenie naplnením života. V súčasnosti sa stará o múzeum geodézie, ktoré sama založila v priestoroch Strednej priemyselnej školy stavebnej a geodetickej v Bratislave. Má dcéru Janu a syna Martina, ktorý je hovorcom prezidentky SR.

Eliška Weissová: Talent a hlas opernej speváčke nestačia. Bez práce na sebe uspieť nejde

Česká sopranistka Eliška Weissová sa k opernému spevu dostala pomerne neskoro. Po maturite na gymnáziu nastúpila na konzervatórium v Brne, neskôr na Akadémiu múzických umení v Prahe. Navštevovala aj majstrovské kurzy u Naděždy Kniplovej a Petra Dvorského. Z mezzosopranistky sa vypracovala na dramatický soprán a dnes pravidelne hosťuje vo viacerých operných domoch, vrátane Opery Národného divadla v Prahe či opery Štátneho divadla v Košiciach. Minulý mesiac debutovala na doskách Viedenskej štátnej opery, ktorá je považovaná za jednu z najprestížnejších operných scén sveta. Za stvárnenie náročnej roly Kostelníčky v Janáčkovej opere Jej pastorkyňa si tam vyslúžila nielen nevídaný aplauz domáceho publika, ale aj mimoriadne pochvalné kritiky odbornej obce. Jej cesta do Viedne však rozhodne nebola priamočiara a bez prekážok.

Anke Weidenkaff: Nové materiály vždy priniesli aj nové technológie. Pre našu civilizáciu išlo o zlomové zmeny

Žijeme v cirkulárnom svete, v kruhu. Matka príroda nám v tomto ohľade ukazuje svoju dokonalosť, pretože ona dokáže recyklovať naozaj úplne všetko,“ hovorí vedkyňa Anke Weidenkaff. Práve výskum nových materiálov považuje Weidenkaff za dôležitý, pretože so sebou vždy prináša aj zmeny civilizačného charakteru. Materiály, ktoré by ľudstvo priviedli k zavedeniu cirkulárnej ekonomiky namiesto tradičnej lineárnej sú hlavným cieľom jej práce vedkyne. Anke Weidenkaff je profesorkou na Technickej univerzite v Darmstadte a tiež riaditeľkou inštitútu Fraunhofer IWKS. Hlavnými oblasťami jej výskumu sú materiálová veda a stratégie využívania zdrojov, vrátane vývoja, syntézy a charakterizácie trvalo udržateľných materiálov na premenu a skladovanie energie. V súčasnosti sa ako vedkyňa zameriava na regeneratívne cirkulárne materiály a vývoj novej generácie zelených procesných technológií pre rýchle a efektívne uzavreté materiálové cykly. Na Slovensku bola členkou medzinárodnej poroty nedávno skončeného ročníka ESET Science Awards 2022.
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Rozhovor v slovenčine si môžete prečítať na webe Denníka N.

Marta Maťová: Dlho som si myslela, že byť len herečkou nie je dosť prospešné

Herečka Marta Maťová pôsobí v Bratislave a v Prahe. Venuje sa divadlu, televízii aj filmu. Hosťuje vo viacerých slovenských divadlách a je tiež doktorandkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rozvíja hereckú techniku pre divadlo a film s názvom Metóda, ktorú študovala v Lee Strasberg Theatre and Film Institute v New Yorku (bývalé Actors Studio). V týchto dňoch vydáva v spolupráci s VŠMU preklad knihy Sen o Vášni, určenú najmä hercom, režisérom, študentom, divadelníkom, filmárom i pedagógom ktorá je práve o tom, ako Metóda Lee Strasberga vznikala. Spoločne sa rozprávame o ceste herečiek a hercov k sebe, o empatii, kultivovanosti duše a o tom, že každý z nás má vo svojom živote viacero dôležitých rolí. Umením je pokúšať sa aspoň v jednej z nich obstáť čo najlepšie.

Yvonne Kálmán: Nacisti otcovi zobrali rodinu, ale aj radosť a chuť žiť

dcéry hudobného skladateľa židovského pôvodu Emmericha Kálmána, ktorá sa posledné desaťročia venuje opatere otcovho hudobného dedičstva.
Skladateľ, ktorého preslávili najmä operety, bol pred druhou svetovou vojnou jedným z najslávnejších a najbohatších umelcov vo Viedni. Jeho diela sa hrali vo všetkých hudobných divadlách po svete a o jeho služby mal záujem aj Adolf Hitler. Kálmán však s manželkou a tromi deťmi utiekol pred nacizmom do Spojených štátov. Väčšina rodiny, vrátane jeho dvoch sestier, cez vojnu zahynula v nacistických koncentračných táboroch.

Karin Brániková: Pomoc pri traume poskytuje medziľudské prepojenie a podpora

Preventívny účinok proti vzniku traumy majú predovšetkým medziľudské prepojenie a podpora, objasňuje psychoterapeutka Karin Brániková. "Keď nám je 'nafigu', potrebujeme, aby tam bol niekto, kto je schopný niesť emocionálnu záťaž spolu s nami," vysvetľuje v rozhovore, v ktorom hovoríme primárne o tom, čo je je to trauma, ako vzniká, či ako môžeme naučiť deti zvládať svoje emócie. Rozprávame sa aj o tom, čo vedie k neustálemu pocitu nedostatočnosti a ako by sme sa mali starať o seba v emocionálnej rovine aj my dospelí.
Karin Brániková je odbornou garantkou a veliteľkou tímu organizácie Modrý anjel, ktorá poskytuje podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným. Profesionálne pôsobí aj na Ukrajine.
Začínala ako rehabilitačná sestra, roky pracovala na geriatrii. Ako terapeutka má bohaté skúsenosti so sprevádzaním pri umieraní na Slovensku aj v zahraničí. Pracovala tiež ako vedúca oddelenia psychologickej a psychosociálnej podpory Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR.

Sophie Hyde: Ženy sú zvyknuté vnímať sa ako objekt. Svojimi filmami to chcem zmeniť

Sophie Hyde je austrálska režisérka, producentka, scenáristka a zakladajúca členka Closer Productions. Jej najnovší film Good Luck to You Leo Grande, ktorého scenár napísala Katy Brand, s Emmou Thompson a Darylom McCormackom v hlavných úlohách, rozpráva príbeh mladého (a mimochodom veľmi dobre vyzerajúceho) sexuálneho pracovníka Lea Grandeho a ovdovenej učiteľky na dôchodku, upätej päťdesiatničky Nancy Stokes.  
Film som videla trikrát a zakaždým som s hlbokým úžasom sledovala premenu oboch postáv, ich zraniteľnosť a krehké, no krásne ľudské spojenie, ktoré dokázal sprostredkovať. Osobne by som povedala, že je to film o láskavosti, neodsudzovaní a o sile prijatia, ktorú by sme si mali - hlavne my ženy - ponúknuť, aby sme dokázali žiť život bez sebakontroly a neustáleho trápenia sa v snahe naplniť očakávania druhých. 
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenskú verziu si môžete prečítať na webe Denníka N.

Alexandra Hovancová: O kvalitu života sa treba starať aj po narodení dieťaťa. O to viac, ak sa nenarodí zdravé

Alexandra Hovancová je riaditeľkou Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Každodennou prácou Alexandry a jej tímu je poskytovanie pomoci a starostlivosti týraným matkám s deťmi, ale najmä ťažko zdravotne postihnutým deťom. Táto práca je nesmierne fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. Bez výhrady sa jej venujú predovšetkým ženy. 
Je až šokujúce počúvať, že štát sa o ťažko zdravotne postihnuté deti stará finančne rovnako ako o deti zdravé. Pochopenie a ochota zmeniť to kompetentným stále chýbajú. V Alexandrinom rozprávaní však nie je bezútešnosť, patetickosť ani ťaživý smútok. Naopak, hovorí o láske, spolupatričnosti a radosti z konania dobra, ale tiež o potrebe dbať o život detí a jeho kvalitu nielen pred narodením, ale aj po ňom, a to predovšetkým vtedy, keď sa tieto deti nenarodia zdravé.