V ženskom rode

Eva Hasalová: Roky totality u nás zdevalvovali aj kultivovanosť v obliekaní

Akosi sme pozabudli, že obliekanie je vlastne naším správaním. Našu kultivovanosť a rozoznávanie toho, čo je v obliekaní primerané, zdevalvovali najmä roky totalitného komunistického režimu. "Československá spoločnosť po roku 1948 prešla pod diktatúru jednej strany, ktorá velebila "prostý ľud". V istom zmysle vtedy začala devalvácia hodnôt dovtedy pestovaných hlavne buržoáziou a šľachtou, ku ktorým patrilo aj rozlišovanie primeranosti z hľadiska toho, čo a pri akej príležitosti si človek na seba oblečie," hovorí historička módy a kurátorka Zbierky historických textílií a odevov Slovenského národného múzea Eva Hasalová. Ako ďalej vysvetľuje, kultivovanosť sa u nás nenosila. Vo vidieckej spoločnosti boli slová panský alebo meštiansky vnímané pejoratívne, hanlivo. Takto sme prišli nielen o nosenie klobúkov alebo rukavičiek, ale predovšetkým aj o časť našej zdvorilosti v správaní.

Soňa Bulbeck Lužinová: Na Slovensku mi chýba tolerancia. Ľudia sa priam vŕtajú v inakosti ostatných

Blogerka a spisovateľka Soňa Bulbeck Lužinová sa vrátila na Slovensko po pätnástich rokoch života v zahraničí. Ako hovorí, po návrate ju najviac zarazila absencia tolerancie aj to, že každý na Slovensku má na všetko svoj vlastný vyhranený názor. Mnohí ľudia sa podľa nej považujú za odborníkov na všetko a nedokážu akceptovať iné názory ani vtedy, keď sú podložené dôkazmi. Ju osobne väčšej tolerancii paradoxne naučil život v Saudskej Arábii. Musela akceptovať celkom odlišnú kultúru a ak tam chcela žiť, pochopila, že musí prijať jej pravidlá. "Prestala som riešiť nepodstatné veci typu čo kto nosí oblečené alebo čo kto kedy povedal. Klebety som úplne vytesnila, prestala som komentovať, súdiť a hodnotiť. Dnes komentujem iba to, k čomu mám čo povedať," konštatuje v rozhovore.

Dominika Badžová: Na Slovensku chýba dôvera. Deleniu na ”my” a ”oni” učíme deti odmalička

Košická rodáčka Dominika Badžová je čerstvou absolventkou vedy o umení a kultúre na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roky sa venuje publicistike aj divadlu. Bola prvou Rómkou, ktorá začala pracovať vo verejnoprávnej televízii a rozhlase v sekcii národnostného vysielania a je aj spoluzakladateľkou rómskej rozhlasovej dramatickej družiny. V tohtoročnej Novinárskej cene si spolu s kolegami prebrala cenu za sériu "rozhovorov nie len s Rómami a Rómkami" v rómskych novinách Romano nevo ľil.

Kinga Szabó: Maďarská časť histórie Slovenska sa nedá vygumovať. Som Maďarka, no som tu doma

Kinga Haltenberger Szabó pochádza z Košíc, filozofiu vyštudovala v Bratislave a v podstate celý svoj život žije v Lučenci. Jej profesionálny a osobný život predurčilo stretnutie s významným predstaviteľom maliarskej a grafickej moderny Slovenska a jej neskorším manželom Júliusom Szabóom. Po jeho náhlej smrti, len tri roky po uzavretí manželstva, sa podujala postarať o jeho bohatú umeleckú pozostalosť. V Lučenci, kde aj dnes žije, založila Novohradskú galériu, ktorú dlhé roky viedla. Zorganizovala desiatky výstav výtvarného umenia a jej odborné štúdie a články boli publikované v rôznych časopisoch, katalógoch a zbierkach. Spoločne sme sa stretli v Pamätnom dome Júliusa Szabóa v Lučenci, kde sme sa rozprávali aj o tom, aké je to byť Maďarkou na Slovensku.

Christina Lamb: Násilie voči ženám sa nedeje len vo vojne, zažíva ho každá tretia žena v spoločnosti

Kniha Our Bodies Their Battlefield (Naše telá, ich bojisko; William Collins 2020) je pre mňa jednou z najsilnejších a zároveň najbolestnejších kníh literatúry faktu, aké som čítala. Mapuje to, čo vojna robí ženám všade vo svete - hrubé násilie, ktoré je cielené, premyslené, a ničí nielen individuálne ženy, ale celé komunity a spoločenstvá efektívne a najmä lacnejšie, ako stoja náboje do kalašnikova.
Jej autorka, Christina Lamb, je jednou z popredných britských zahraničných korešpondentiek a hlavnou zahraničnou korešpondetkou britských novín The Sunday Times. Je autorkou ďalších deviatich kníh, z ktorých viaceré sú medzinárodnými bestsellermi. Ako novinárka pracovala v mnohých konfliktných a vojnových zónach vo svete. V roku 1988 sa presťahovala do Pešávaru, odkiaľ pravidelne cestovala do Afganistanu, aby odtiaľ poskytovala spravodajstvo o boji mudžáhidov proti sovietskym okupantom. Po dvoch rokoch za svoju reportérsku prácu získala ocenenie Mladá novinárka roka. Odvtedy má na konte 15 významných ocenení, vrátane piatich ocenení pre zahraničného spravodajcu roka a najvyššej európskej ceny za vojnové spravodajstvo, Prix Bayeux. Britská kráľovná Alžbeta II. jej v roku 2013 urobila Rad britského impéria (OBE). Christina je tiež čestnou členkou University College v Oxforde.

Katarína Arias: Práca egyptologičky nie je ako z filmu o Indiana Jonesovi, napriek tomu býva dobrodružná

Pri svojich výskumoch v teréne schádza úzkymi šachtami aj 26 metrov do podzemia a v neveľkých podzemných miestnostiach trávi aj niekoľko hodín - aj taká je práca archeologičky Kataríny Arias. Katarína pochádza zo Slovenska, no egyptológiu z objektívnych dôvodov vyštudovala v Prahe, pretože na Slovensku sa táto vedná disciplína študovať nedá. Od roku 2007 profesionálne pôsobí ako vedecká pracovníčka v Českom egyptologickom ústave. Zaujíma sa predovšetkým o materiálnu kultúru starého Egypta so špecializáciou na vývoj keramiky v 3. tisícročí pred naším letopočtom. V Egypte pracuje na českých archeologických výskumoch na pohrebisku členov kráľovskej rodiny a vysokých úradníkov v Abusíre, ako i zahraničných výskumoch v Abu Gurábe a Edfu. Dnešný rozhovor sme nahrávali pri príležitosti tohtoročného dvestého výročia rozlúštenia hieroglyfov slávnym Jeanom-Françoisom Champollionom a stého výročia objavenia Tutanchamónovej hrobky, ktoré si pripomenieme v novembri. Počúvajte rozprávanie o tom, ako sa archeologický výskum v Egypte robí, ako starovekí Egypťania žili, čo radi jedli a pili, a najmä - aké to vlastne je, objaviť veci a miesta, ktoré viac ako 3 tisíc rokov nikto nevidel.

Martina Brodie: Byť z malej krajiny je v poriadku. Majme však otvorenú myseľ pre svet za našimi humnami

Martina Brodie sa po štúdiu žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave vybrala na ročnú cestu okolo sveta. Ako hovorí, zmenila jej život. Po návrate na Slovensko sa už ako pracujúca novinárka za jedného novinára aj vydala. Za Brita - vlastne Škóta -, staršieho o 29 rokov. Zo Slovenska sa neskôr, už aj so svojimi dvomi synmi, dočasne presunuli do Anglicka. Ich pobyt, plánovaný na 6 mesiacov, sa nečakane predĺžil na niekoľko rokov. Martina, Slovenka pôvodom zo Sečoviec neďaleko Trebišova, si počas nich na tradičnom anglickom vidieku otvorila európsku kaviareň. Po čase ju s úspechom predala a aj s manželom sa na pár rokov presťahovali do Monaka. 
Dnes sa do Monaka vrátila opäť, pretože, ako hovorí, spoznávanie nových ľudí a krajín výrazne mení našu životnú optiku a vystavuje nás mnohým kultúrnym šokom, ktorým sa musíme prispôsobiť. Vďaka tomu prestaneme riešiť malichernosti a stavať bariéry tomu, čo nás obohacuje, rozširuje nám obzory a robí nás šťastnými.

Zora Bútorová: Základnou prekážkou verejnej realizácie žien je nepartnerské nastavenie v rodine

Zora Bútorová je významná slovenská sociologička a výskumníčka. Od roku 1990, teda viac ako tridsať rokov, sa venuje výskumom verejnej mienky, rodovej problematike a sociologickým aspektom starnutia. So svojím manželom Martinom Bútorom sú ojedinelou profesionálnou a partnerskou dvojicou, ktorá Slovensku pomáhala vo významných míľnikoch našej modernej histórie. 
V dnešnom rozhovore sme sa okrem iného spoločne obzreli do jej detstva a mladosti a vrátili sa k hodnotám, ktoré ju formovali. Spomíname na jej starú mamu, rodičov a brata, ako aj tetu - známu prekladateľku Martu Ličkovú a jej manžela Pavla a ich osudové spojenie s ruským spisovateľom Alexandrom Solženicynom. Dozviete sa tiež, aké inšpiratívne ženy Zora stretla počas pobytu v Spojených štátoch, kde tradičnú rolu manželky veľvyslanca formovala do netradičnej podoby.

Daša Malíková: Predstava, že partnerské násilie je iba o bitke a modrinách je mýtus

"Hovoriť o tom, že partnerské násilie sú len modriny a facky, pričom ostatné formy násilia ostávajú skryté, je nebezpečný mýtus," vysvetľuje terapeutka a poradkyňa v oblasti násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch Daša Malíková. Partnerské násilie má mnoho podôb. Zažívajú ho ženy rôzneho veku, vzdelania či sociálneho statusu. Psychické alebo ekonomické násilie, ktoré na tele ženy nezanechávajú viditeľné stopy, sú rovnako kruté a absolútne neprijateľné. Mentalita časti slovenskej spoločnosti má však stále veľkú toleranciu násilia, vrátane násilia páchaného na ženách. Zastarané kultúrne vzorce ženu stále podvedome stavajú do podriadenej pozície mužovi. Tento mentálny prežitok by sme mali konečne definitívne opustiť. 
V rozhovore sa zhovárame aj o tom, ako našou všímavosťou, dôverou a empatiou môžeme ženám, ktoré to potrebujú, skutočne pomôcť.

Katarína Zembjaková: Schopnosť Libanončanov užívať si život aj napriek problémom ma denne fascinuje

Katarína Zembjaková pracuje ako ekonomická diplomatka na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Libanone. Vo svojej agende má aj Irak, Jordánsko a Sýriu.
V našom dnešnom rozhovore sme hovorili o krajine, ktorej hlavné mesto Bejrút bolo kedysi označované za Paríž Stredného Východu. Dnes zažíva ekonomický kolaps bezprecedentný v ľudskej histórii. Až tri štvrtiny jeho populácie žijú pod hranicou chudoby. Mnohí ľudia prežívajú len vďaka podpore veľkej libanonskej diaspóry, ktorá má viac členov, ako je počet Libanoncov a Libanončaniek žijúcich priamo v Libanone. V týchto podmienkach sa krajina navyše stala domovom viac pre viac ako 1,5 milióna utečencov, prevažne zo Sýrie.