V ženskom rode

Marta Maťová: Dlho som si myslela, že byť len herečkou nie je dosť prospešné

Herečka Marta Maťová pôsobí v Bratislave a v Prahe. Venuje sa divadlu, televízii aj filmu. Hosťuje vo viacerých slovenských divadlách a je tiež doktorandkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rozvíja hereckú techniku pre divadlo a film s názvom Metóda, ktorú študovala v Lee Strasberg Theatre and Film Institute v New Yorku (bývalé Actors Studio). V týchto dňoch vydáva v spolupráci s VŠMU preklad knihy Sen o Vášni, určenú najmä hercom, režisérom, študentom, divadelníkom, filmárom i pedagógom ktorá je práve o tom, ako Metóda Lee Strasberga vznikala. Spoločne sa rozprávame o ceste herečiek a hercov k sebe, o empatii, kultivovanosti duše a o tom, že každý z nás má vo svojom živote viacero dôležitých rolí. Umením je pokúšať sa aspoň v jednej z nich obstáť čo najlepšie.

Yvonne Kálmán: Nacisti otcovi zobrali rodinu, ale aj radosť a chuť žiť

dcéry hudobného skladateľa židovského pôvodu Emmericha Kálmána, ktorá sa posledné desaťročia venuje opatere otcovho hudobného dedičstva.
Skladateľ, ktorého preslávili najmä operety, bol pred druhou svetovou vojnou jedným z najslávnejších a najbohatších umelcov vo Viedni. Jeho diela sa hrali vo všetkých hudobných divadlách po svete a o jeho služby mal záujem aj Adolf Hitler. Kálmán však s manželkou a tromi deťmi utiekol pred nacizmom do Spojených štátov. Väčšina rodiny, vrátane jeho dvoch sestier, cez vojnu zahynula v nacistických koncentračných táboroch.

Karin Brániková: Pomoc pri traume poskytuje medziľudské prepojenie a podpora

Preventívny účinok proti vzniku traumy majú predovšetkým medziľudské prepojenie a podpora, objasňuje psychoterapeutka Karin Brániková. "Keď nám je 'nafigu', potrebujeme, aby tam bol niekto, kto je schopný niesť emocionálnu záťaž spolu s nami," vysvetľuje v rozhovore, v ktorom hovoríme primárne o tom, čo je je to trauma, ako vzniká, či ako môžeme naučiť deti zvládať svoje emócie. Rozprávame sa aj o tom, čo vedie k neustálemu pocitu nedostatočnosti a ako by sme sa mali starať o seba v emocionálnej rovine aj my dospelí.
Karin Brániková je odbornou garantkou a veliteľkou tímu organizácie Modrý anjel, ktorá poskytuje podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným. Profesionálne pôsobí aj na Ukrajine.
Začínala ako rehabilitačná sestra, roky pracovala na geriatrii. Ako terapeutka má bohaté skúsenosti so sprevádzaním pri umieraní na Slovensku aj v zahraničí. Pracovala tiež ako vedúca oddelenia psychologickej a psychosociálnej podpory Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR.

Sophie Hyde: Ženy sú zvyknuté vnímať sa ako objekt. Svojimi filmami to chcem zmeniť

Sophie Hyde je austrálska režisérka, producentka, scenáristka a zakladajúca členka Closer Productions. Jej najnovší film Good Luck to You Leo Grande, ktorého scenár napísala Katy Brand, s Emmou Thompson a Darylom McCormackom v hlavných úlohách, rozpráva príbeh mladého (a mimochodom veľmi dobre vyzerajúceho) sexuálneho pracovníka Lea Grandeho a ovdovenej učiteľky na dôchodku, upätej päťdesiatničky Nancy Stokes.  
Film som videla trikrát a zakaždým som s hlbokým úžasom sledovala premenu oboch postáv, ich zraniteľnosť a krehké, no krásne ľudské spojenie, ktoré dokázal sprostredkovať. Osobne by som povedala, že je to film o láskavosti, neodsudzovaní a o sile prijatia, ktorú by sme si mali - hlavne my ženy - ponúknuť, aby sme dokázali žiť život bez sebakontroly a neustáleho trápenia sa v snahe naplniť očakávania druhých. 
POZNÁMKA: Epizóda je v anglickom jazyku. Slovenskú verziu si môžete prečítať na webe Denníka N.

Alexandra Hovancová: O kvalitu života sa treba starať aj po narodení dieťaťa. O to viac, ak sa nenarodí zdravé

Alexandra Hovancová je riaditeľkou Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Každodennou prácou Alexandry a jej tímu je poskytovanie pomoci a starostlivosti týraným matkám s deťmi, ale najmä ťažko zdravotne postihnutým deťom. Táto práca je nesmierne fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. Bez výhrady sa jej venujú predovšetkým ženy. 
Je až šokujúce počúvať, že štát sa o ťažko zdravotne postihnuté deti stará finančne rovnako ako o deti zdravé. Pochopenie a ochota zmeniť to kompetentným stále chýbajú. V Alexandrinom rozprávaní však nie je bezútešnosť, patetickosť ani ťaživý smútok. Naopak, hovorí o láske, spolupatričnosti a radosti z konania dobra, ale tiež o potrebe dbať o život detí a jeho kvalitu nielen pred narodením, ale aj po ňom, a to predovšetkým vtedy, keď sa tieto deti nenarodia zdravé.

Eva Hasalová: Roky totality u nás zdevalvovali aj kultivovanosť v obliekaní

Akosi sme pozabudli, že obliekanie je vlastne naším správaním. Našu kultivovanosť a rozoznávanie toho, čo je v obliekaní primerané, zdevalvovali najmä roky totalitného komunistického režimu. "Československá spoločnosť po roku 1948 prešla pod diktatúru jednej strany, ktorá velebila "prostý ľud". V istom zmysle vtedy začala devalvácia hodnôt dovtedy pestovaných hlavne buržoáziou a šľachtou, ku ktorým patrilo aj rozlišovanie primeranosti z hľadiska toho, čo a pri akej príležitosti si človek na seba oblečie," hovorí historička módy a kurátorka Zbierky historických textílií a odevov Slovenského národného múzea Eva Hasalová. Ako ďalej vysvetľuje, kultivovanosť sa u nás nenosila. Vo vidieckej spoločnosti boli slová panský alebo meštiansky vnímané pejoratívne, hanlivo. Takto sme prišli nielen o nosenie klobúkov alebo rukavičiek, ale predovšetkým aj o časť našej zdvorilosti v správaní.

Soňa Bulbeck Lužinová: Na Slovensku mi chýba tolerancia. Ľudia sa priam vŕtajú v inakosti ostatných

Blogerka a spisovateľka Soňa Bulbeck Lužinová sa vrátila na Slovensko po pätnástich rokoch života v zahraničí. Ako hovorí, po návrate ju najviac zarazila absencia tolerancie aj to, že každý na Slovensku má na všetko svoj vlastný vyhranený názor. Mnohí ľudia sa podľa nej považujú za odborníkov na všetko a nedokážu akceptovať iné názory ani vtedy, keď sú podložené dôkazmi. Ju osobne väčšej tolerancii paradoxne naučil život v Saudskej Arábii. Musela akceptovať celkom odlišnú kultúru a ak tam chcela žiť, pochopila, že musí prijať jej pravidlá. "Prestala som riešiť nepodstatné veci typu čo kto nosí oblečené alebo čo kto kedy povedal. Klebety som úplne vytesnila, prestala som komentovať, súdiť a hodnotiť. Dnes komentujem iba to, k čomu mám čo povedať," konštatuje v rozhovore.

Dominika Badžová: Na Slovensku chýba dôvera. Deleniu na ”my” a ”oni” učíme deti odmalička

Košická rodáčka Dominika Badžová je čerstvou absolventkou vedy o umení a kultúre na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Roky sa venuje publicistike aj divadlu. Bola prvou Rómkou, ktorá začala pracovať vo verejnoprávnej televízii a rozhlase v sekcii národnostného vysielania a je aj spoluzakladateľkou rómskej rozhlasovej dramatickej družiny. V tohtoročnej Novinárskej cene si spolu s kolegami prebrala cenu za sériu "rozhovorov nie len s Rómami a Rómkami" v rómskych novinách Romano nevo ľil.

Kinga Szabó: Maďarská časť histórie Slovenska sa nedá vygumovať. Som Maďarka, no som tu doma

Kinga Haltenberger Szabó pochádza z Košíc, filozofiu vyštudovala v Bratislave a v podstate celý svoj život žije v Lučenci. Jej profesionálny a osobný život predurčilo stretnutie s významným predstaviteľom maliarskej a grafickej moderny Slovenska a jej neskorším manželom Júliusom Szabóom. Po jeho náhlej smrti, len tri roky po uzavretí manželstva, sa podujala postarať o jeho bohatú umeleckú pozostalosť. V Lučenci, kde aj dnes žije, založila Novohradskú galériu, ktorú dlhé roky viedla. Zorganizovala desiatky výstav výtvarného umenia a jej odborné štúdie a články boli publikované v rôznych časopisoch, katalógoch a zbierkach. Spoločne sme sa stretli v Pamätnom dome Júliusa Szabóa v Lučenci, kde sme sa rozprávali aj o tom, aké je to byť Maďarkou na Slovensku.

Christina Lamb: Násilie voči ženám sa nedeje len vo vojne, zažíva ho každá tretia žena v spoločnosti

Kniha Our Bodies Their Battlefield (Naše telá, ich bojisko; William Collins 2020) je pre mňa jednou z najsilnejších a zároveň najbolestnejších kníh literatúry faktu, aké som čítala. Mapuje to, čo vojna robí ženám všade vo svete - hrubé násilie, ktoré je cielené, premyslené, a ničí nielen individuálne ženy, ale celé komunity a spoločenstvá efektívne a najmä lacnejšie, ako stoja náboje do kalašnikova.
Jej autorka, Christina Lamb, je jednou z popredných britských zahraničných korešpondentiek a hlavnou zahraničnou korešpondetkou britských novín The Sunday Times. Je autorkou ďalších deviatich kníh, z ktorých viaceré sú medzinárodnými bestsellermi. Ako novinárka pracovala v mnohých konfliktných a vojnových zónach vo svete. V roku 1988 sa presťahovala do Pešávaru, odkiaľ pravidelne cestovala do Afganistanu, aby odtiaľ poskytovala spravodajstvo o boji mudžáhidov proti sovietskym okupantom. Po dvoch rokoch za svoju reportérsku prácu získala ocenenie Mladá novinárka roka. Odvtedy má na konte 15 významných ocenení, vrátane piatich ocenení pre zahraničného spravodajcu roka a najvyššej európskej ceny za vojnové spravodajstvo, Prix Bayeux. Britská kráľovná Alžbeta II. jej v roku 2013 urobila Rad britského impéria (OBE). Christina je tiež čestnou členkou University College v Oxforde.